|
|
|
|
| |
| Na změnu obsahu tohoto situ tě upozorní krátký mail. |
V mojej pracovni visí obraz, ktorý pochádza z bývalého cisterciátskeho kláštora v Heilsbronne.
Keď som robil prednášky v Nemecku, vzal ma tam jeden priateľ. "Myslím, že ten obraz sa ti bude veľmi páčit"', povedal.
A naozaj ma fascinoval. Zaobstarali sme si ho ako reprodukciu na plagáte. Odvtedy visí u mňa na stene.
Stredoveký oltárny obraz ukazuje ponajprv typickú postavu otca.
Boh je predstavený ako starý otec s dlhou bradou. Hľadí skôr prísne ako priateľsky. V ruke drží kráľovské jablko,
symbol panovania nad svetom, a aj keď je to sám Boh, zemeguľa sa mu na obraze z ruky vyšmykuje. Páči sa mi to.
Stáva sa mi stále zrejmejším, že Boh nie je "všemohúci" a nemá všetko v rukách v tom obvyklom zmysle.
Naša teológia to síce tvrdí a v istom zmysle je táto výpoveď iste správna.
Z ľudského pohľadu to však tak očividne nie je. Kde a ako je pre nás ľudí viditeľné, že Boh naozaj reaguje
a má veci v rukách? Súvisí to s Jeho láskou. Láska totiž dovoľuje protihráčovi, aby bol samostatný a
spoluurčoval pravidlá hry. Padajúce kráľovské jablko je pravdivejší obraz ako obraz nejakého Boha,
ktorý má všetko pod palcom.
V druhej ruke drží Otec meč. Je pre mňa symbolom tej časti otca, ktorá od svojich detí očakáva a vyžaduje, aby objavili to, čo v nich väzí a stali sa tým. Boh má teda aj "požadovačnú, vyžadujúcu" stranu. Každý pozemský otec vie, že nie vždy to s deťmi ide iba po dobrom. Často sa hovorilo o hnevlivom Bohu Starého Zákona. Nemyslím si, že by to bola tá najšťastnejšia a primeraná forma vyjadrenia. Oveľa viac tam totiž ide o tú vyžadujúcu stránku lásky, ktorá musí niekedy aj postrčiť a naliehať. V predchádzajúcich statiach som o tom hovoril ako o "tvrdej láske". Pravá láska musí obsahovať aj tento element tvrdosti.
Oproti Otcovi stojí - tvárou v tvár - Ježiš. Je skoro nahý a krváca. Palec zabára priamo do svojej rany v boku, akoby chcel svoje zranenie Otcovi osobitne zdôrazniť, temer až vytknúť. Ježiš symbolizuje tú stránku Boha, ktorá nie je víťazná lež stroskotaná, stránku Boha, ktorý prehral, ktorý sa identifikuje so zlomeným, ochromeným, slabým a nepochopeným človekom. Druhou rukou Ježiš pevne drží meč, ktorý Otec nastavuje. Medzi Otcom a Synom vzniká horizontálna línia označená mečom. Zároveň obaja na seba hľadia s neuveriteľnou intenzitou. Je to pohľad bojovnej, vášnivej lásky. Prijímajú jeden druhého v úplne odlišných pozíciách, ale toto prijatie je súčasne plné napätia. Syn je slabá stránka Boha - Otec je silnou stránkou. Otec predstavuje bezmocnosť moci, Syn zasa moc bezmocnosti.
Práve v tomto sa obaja dopĺňajú. Na meči medzi oboma postavami sedí holubica, symbol Ducha Svätého. To znamená: V tomto vzťahu, kde sa obe stránky navzájom akceptujú; dochádza k prebytku sily, k vyžarovaniu, ktoré my voláme "Svätý Duch". Duch Svätý znázorňuje vzťah medzi silou a zraniteľnosťou. V kresťanskej tradícii sme sa príliš málo zaoberali tajomstvom Trojice. Preto nám tak ťažko padne milovať Boha a dôverovať mu. Mnoho ľudí sa vyhýba duchovnej ceste, pretože majú strach pred týmito dvoma Božími stránkami. Ak Boh vyzerá len mocne, cítime sa precenení: "Nestačím mu. Iste ma odsúdi. Nemá ma rád. Tak ho ani ja nemám rád." Väčšina ľudí, ktorí ku mne prídu ako k duchovnému, nemôžu Boha vystáť a sú naozaj neschopní dôverovať mu. To platí aj o mnohých kňazoch a rehoľníkoch. Bohužiaľ, nikto sa neodváži priznať si to. Bohu sa naozaj nedá dôverovať, ak vidíme len jednu jeho stránku. Ak však vidíme obe - aj silu aj zraniteľnosť - potom dokážeme pochopiť, že sme stvorení na obraz Boží. Lebo je to náš vlastný obraz. Aj v nás samých nájdeme časť, ktorá sa šplhá za vyšším, ktorá nám dáva pocit, že zvládneme aj velké veci, a ktorá od nás veľa vyžaduje. Predsa je tu však aj tá časf, ktorá je veľmi slabá a zraniteľná. Tak ako u nás, tak aj u Boha patria obe stránky k jeho bytosti.
To ale ešte nie je celý obraz - aj keby toho už na meditáciu bolo dosť. Uprostred obrazu sa nachádza niečo podobné ako priepasť alebo trhlina. Na jej druhej strane stojí Mária, ktorá v kresťanskom umení vždy reprezentuje zároveň aj Cirkev (a ktorá stojí oproti Bohu ako ženský princíp). Mária s akýmsi úsmevom Mona Lisy z odstupu pozoruje tajomstvo Trojice. Pozoruje a necháva ho také, aké je. Je zahalená do velikánskeho plášťa a jednu časť odevu dvíha nahor. Za ňou stoja svetskí a cirkevní nositelia úradov s tiarou, korunami a v bohatých šatách. Sú navidomoči veľmi zamestnaní sebou a svojou úlohou. Dvaja z nich pozerajú dokonca úplne iným smerom. Aj toto je pre mňa symbolom falošnej mužskosti: Muži, ktorí sú celkom zajatcami svojej moci, svojej roly, postavenia, titulu. Obraz je jednoznačne kritikou Cirkvi. Cirkev obdivuje seba samú miesto toho, aby sa klaňala velkému tajomstvu Trojice. Len jediný biskup pozerá na trojjediného Boha spolu s Máriou, ktorá drží odev jednou rukou dohora. Druhou rukou zastavuje mužov. Samozrejme, že maliar mohol umiestnením Márie do stredu myslieť na jej ochrannú a sprostredkujúcu funkciu. Potom by bola Mária tou, ktorá spolu s Ježišom ochraňuje ľudstvo pred Božím hnevom. Ja by som to vysvetlil inak. Z môjho pohľadu udržiava mužov v odstupe, akoby im chcela povedať: "Chlapci, na toto ešte nie ste dosť zrelí. Tomuto ešte nerozumiete. Ešte ste príliš zamotaní sami do seba. Tajomstvo Trojice ešte nie je nič pre vás." Mária ako predstavitelka veriacej Cirkvi chráni tajomstvo viery pred dosahom jednej, len sebou samou sa zaoberajúcej inštitúcie. Aj Cirkev sa totiž príliš často zapája do hry, ktorú si ľudia (osobitne muži) vymyslia, aby nemuseli nastúpiť na duchovnú cestu dovnútra, na cestu lásky .
Tento text je ukázkou z knihy Divý muž, duchovné príhovory o oslobodení muža od P. Richarda Rogra, vydané v nakladatelství ZRNO, Dolný Kubín, 1997. Na těchto stránkách jej uveřejňujeme jako studijní text k setkání. Respektujte to prosím a nepoužívejte jej k jiným účelům.